Marina111

R.I.P., Martin Ťapák.

To predovšetkým.

Až sa po tomto úvode zdráham napísať „šťastný nový rok 2015!" Ale áno, je to tu – 2015. Rok, počas ktorého oslávim (dúfam) dvadsiate druhé narodeniny, zažijem mnoho nového, možno pochopím niečo staré... Rok, ktorý snáď bude v čomsi rovnaký a v čomsi lepší ako iné roky...

...a v ktorom snáď budem mať šťastie aj na kopec dobrých filmov :) 

Zatiaľ na tomto poli úrodným je... Veď moje „filmové novinky" (t.j. filmy, ktoré som v období posledných dvoch mesiacov videla prvýkrát) svedčí o tom, že dobrý film môže spôsobiť dobrú náladu... aspoň krátkodobo.

Nuž, toť vzorka.

 

Trochu grácie – veľká nádhera bola nádherná. Famózna, plná neočakávaného, originálneho, svetáckeho... Na jeden raz možno ťažko zachytiteľná vo všetkých svojich detailoch, no atmosferická. Avšak THe Artist sa mi páčil omnoho, omnoho viac. Wau! Usmievala som sa, slzila, obdivovala formu, tvorcov, hrdinov... Už dlhšie som po žiadnom filme neostala tak očarená a prežiarená. Hádam len po finálnej verzii, ktorá dala úplne nový rozmer slovu „film". Obdivujem tohto pána! A dúfam, že sa čo najskôr zatvorí opäť do strižne...

 

Trochu filozofovania – francúzske Meno alebo britský Boh masakrov? U mňa „bé". Nielen pre skvelú Kate Winselt (a vôbec, pre celé to skvelo zohrané herecké kvarteto), ale aj pre svižnejšie tempo, rýchlejší spád, lepšie konverzačné „prihrávky". Ale u Francúzov kvitujem aspoň šarmantného Patricka Bruela a príjemnú atmosféru (zaťaženú jedine množstvom balastu). A pofilozofovať by sme si mohli aj v Miestnosti samovrahov – mať sladkých 15, asi pri tomto poľskom pokuse o teen drámu veselo depkujem a vynasnažím sa zohnať si plagát „emáka" Jakuba Gierszała . Takto, ako mladá dospelá dáma, som sa aspoň pozrela zoči-voči istej kapitole mojej tínedžerskej minulosti, a... a nič. Už nezaujala. Podobne ako siedma pečať. Racionálne som síce ochotná uznať všetky jej kvality, plusy, prínosy, no emočne ma nechal tento vychválený skvost tak chladnou a nezaangažovaou, až mi to pomaly naštrbilo vnútorný obraz o mne ako intelektuálke... No čo, zrejme si ďalej budem musieť požiť bez tejto honosnej nálepky.

 

Trochu humoru – skeptické, depresívne, emočne labilné bytosti ako ja si humor často stotožňujú i iróniou, sarkazmom či cynizmom, čomu zrejme zodpovedá aj moja voľba komédií... Ale aspoň nejaké boli. Napríklad Divoké historky. A, čuduj sa svete, naozaj pobavili. Človek si aspoň povie, že v tom nie je sám... Už len sa odhodlať k prenájmu lietadla ako vynaliezavý Gabriel :) Takmer ľutujem, že nezískali Oscara – a teším sa, že ho nezískal ani Grandhotel Budapešť. Nie žeby som nebola uchvátená z výbornej kamery, niekoľkých fakt úžasných technických detailov či z rozkošného Tonyho Revoloriho, ale – nie, nestačilo mi to. Podobne ako Troškov pokus o film zo školského prostredia či prapodivné hipsterské priživovanie sa na Austenovej. Bŕŕŕŕ. Aspoň že potom prišiel Viago a... a ja mám nový obľúbený film! Juchúúúú! Áno, myslím to vážne – máločo v poslednom období ma pobavilo tak, ako táto úchvatná komédia. Dokonca som si ju pozrela viackrát v období jedného týždňa. Skúškového týždňa. A smiala som sa stále rovnako úprimne. Ozaj odporúčam.

Trochu drám – že zázraky sa nedejú na počkanie, to som tušila. Ale že ani v Lurdoch... To by som predýchala, ak by mi autorka daný príbeh priblížila svižnejšie, pútavejšie, zaangažovanejšie. No čo už. Aspoň že Sylvie Testud bola výborná. Ale ani zďaleka nie tak, ako Vašáryová vo Václavovi. Voči príbehu samotnému by z mojej strany pár výhrad bolo, ale ten hlavný ženský výkon... Tlieskam. Jej, no trošku aj Trojanovi. Aspoň za snahu. A tým, ktorým nevyšiel/nevychádza vzťah, odporúčam Stratené dievča. A trošku sa hanbím, že som sa chvíľami spoznávala v hlavnej ženskej postave...  Nie žeby som mala na krku také svinstvá ako ona, ale... No dobre, pekne a skrátka, ten film je peknou - aj keď mierne nafúknutou - ukážkou toho, ako sa bránia ženy. Odporúčam kombinovať s touto knihou. A Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou? Dojemná. Aj keď veľmi filmová...

Trochu animácie – Azur a Asmar bol film výborný, no ani Contes de la nuit nebol zlý. Len, možno práve pre Azura a Asmara som očakávala viac, omnoho viac... Takto som si aspoň pripomenula (vďaka formálnej stránke) Dobrodružstvá princa Ahmada). A pozrela som si aj Persepolis. Podobný druh „úprimnosti" nemám veľmi rada... K filmu mám isté ideologické výhrady... No nápad a odvahu autorky oceňujem. Aj keď... Ale čo, veď poďme ďalej. Trebárs do Paríža v Hugových časoch, keď tam žil zvonár u Matky Božej... V inej verzii by to bol určite iný zážitok, vo verzii štúdia Walt Disney som sa potešila skrátenému deju pôvodného románu, Quasimodovi, ktorý vyzeral ako Stano Dančiak a tejto krásnej melódii.

 

Video odkaz? No na Viagovu upíriu partu, samozrejme :)