Marina111

Čo som v danom období videla prvýkrát?

 

Trochu iránskej kinematografie – o tieto filmové zážitky sa mi postarala stv2. Ak túžite vidieť umeleckejšiu verziu Gympla, a to navyše na iránsky spôsob, tak film 13 akoby vznikol pre vás. Skvelé obrazy, skvelá atmosféra, skvelé herecké výkony... Mám síce isté pochybnosti o deji samotnom, ale keďže Irán nepoznám osobne, neostáva mi nič iné, ako optiku tvorcov prijať a pokúšať sa jej veriť. Ešte univerzálnejší a pre mňa krajší bol aj príbeh Bezo mňa, v ktorom sa búrajú predsudky, odstraňujú ohľady, odhaľujú charaktery. Telesne hendikepovaná romantička, skeptický, no oddaný brat a syn či realitu skresľujúca matka tvorili skvelé trio, a to nielen v rámci príbehu, ale aj čo sa hereckých výkonov týkalo. Nános implicitných otázok a úvah vyvrcholil vo finále, ktoré beztak potrebovalo divákovu interakciu – ale možno dobre, že to bolo tak... Takto totiž každý mohol dostať záver, aký chcel.

Trochu príbehov podľa skutočných udalostí – Lída Baarová je fascinujúca žena (hoci sa nemôžem zbaviť dojmu, že jej sestra Zorka je fascinujúcejšia ešte viac) a film Lída Baarová nie je až taký zlý, ako by človek na základe mnohých negatívnych recenzií čakal. Osobne sa mi dokonca páčil natoľko, že si ho rada pozriem znova – a to aj napriek (údajnej) nekvalite, (potvrdeným) historickým nepresnostiam a mnohým klišé. Avšak – bez určitej dávky sentimentu, pátosu či trebárs ukričaného Hitlera by to asi nebolo ono, že? Z hercov ma potešil asi každý zainteresovaný, Pauhofovou počnúc, Procházkovou či Markovicsom pokračujúc a Stašovou končiac. Summa sumárom – Renč ma tentoraz potešil. A ešte si pripomeňme aj Lady Jane, najkratšie vládnucu anglickú kráľovnú. Príbeh, ktorý som nepoznala, a preto som od neho veľa nečakala. Oplatilo sa. Zaujal ma totiž, prebudil moju zvedavosť, a Helena Bonham Carter mi je vďaka nemu omnoho, omnoho sympatickejšia (o uznaní jej hereckých kvalít nehovoriac).

Trochu priemeru – neviem, či sa vôbec oplatí hodnotiť Ingu Lindströmovú; keďže som však nedávno videla jeden jej film a keďže chcem byť korektná: ak práve máte sentimentálnu chvíľku a pristúpite na pravidlá daného žánru, asi vás tu nemá čo sklamať. Aj tak sa dá vysvetliť, prečo jej dávam rovnaké hodnotenie, ako trebárs neporovnateľne kvalitnejšiemu a pre filmografiu nedozerne dôležitejšiemu Draculovi. Darmo, žáner, kontext a subjektívnosť sú tiež faktory... Apropo, uvidím niekedy verziu Stokerovho opusu, ktorá by ma nesklamala? Neviem, no teším sa... Verzií je predsa veľa, a možno medzi nimi čaká aj nejaká, čo bola vytvorená pre moje gusto... A hoci platí staré známe musíme si pomáhať, ja osobne ľutujem, že som pomohla prispieť k väčšej sledovanosti onoho podľa mňa nadhodnoteného snímku. Asi som však už došla do fázy, keď každý ďalší neinovatívny príbeh o holokauste považujem za neinovatívny príbeh o holokauste a nemám potrebu ho vidieť. Som však rada, že som videla útek zo Sibíri – určite lepšie vidieť ako zažiť ho. Knihu si možno prečítam, dúfam však, že nebude tak rozvláčna a „neprestrihaná" ako film. Hoci niektoré scény boli krásne, priam nezabudnuteľné. Podobne ako Saoirse Ronan, ktorej filmová smrť mi mierne zvlhčila oči.

Lepšie – Katka síce páchne dobou, no nie je to, našťastie, neznesiteľný zápach. Dokonca môžem s čistým svedomím a vedomím priznať, že som sa na jej charaktere/zážikoch/trapasoch chvíľami celkom dobre bavila. Medzi svoje slovenské top filmy tento síce nezaradím, ale celkom chápem, prečo tak svojho času spravil denník SME (v rámci DVD edície najlepších slovenských filmov). Mustangy majú dve veľké esá – Arthura Millera (a tým pádom krásne myšlienky, ktoré však lepšie vyznejú v knižnej podobe) a jeho bývalku Marilyn Monroe (ktorej pôvab bude asi večný). Vražda na fare sa mi viac páčila v papierovej podobe, to však asi platí o všetkých filmov, ktoré vznikli na motívy románov Agathy Christie. Jana Eyrová v dosiaľ najdlhšej podobe, akú som zvládla, si svoju minutáž zaslúžila – druhýkrát sa však už na túto ani na iné verzie nedám prehovoriť. Aj ja som len človek – a Jany Eyrovej mám nadlho až nad hlavu. Babetinu hostinu si však možno niekedy zopakujem – v podstate jednoduchý príbeh, ktorý však núti uvažovať (a možno aj prehodnocovať). A po dlhom čase aj trio nájazd na kino – Najkrajší deň a jeden pekný večer....

 

Trochu animovaných filmov – alebo trikrát Lucie Šimková. Havran, Podobizna a Palergónie ma zaujali najmä nezvyčajnou technikou animácie (nechcela by si ju autorka patentovať?), s ktorou dotyčná ešte môže spraviť do sveta. Prajem jej to.

 

Trochu seriálov – s každou novou časťou klesal môj odpor k takej obyčajnej rodinke a súčasné hodnotenie je asi dôkazom, že napokon sme si k sebe našli cestu. Nech žije priemernosť! A ešte viac ma berie Teória veľkého tresku – človek sa celé roky vyhýba niečomu, o čom každý hovorí... A nakoniec sa na to každodenne teší ako dieťa na kolotoč. Nech žijú čudní fyzici! (A chcem dať šancu zvrhlému panstvu... To je tak mimochodom).

PS: Rozpozeraných 8 hrozných

 

Video: